História ľudských práv a slobôd
Vznik a vývoj inštitútu základných ľudských a občianskych práv a slobôd
Tým, že ľudské a občianské práva a slobody upravujú, resp. zakotvujú ústavy jednotlivých demokratických štátov, nadobudajú charakter základných práv a slobôd. Občianske práva a slobody určujú politické a právne postavenie jednotlivca- občana v spoločnosti a štáte, vzťah jednotlivca- občana k spoločnosti a štátu a, naopak.
Ústavné ľudské a občianské práva a slobody, uplatňovanie v spoločensko-politickej a ústavnoprávnej praxi sú významným kritériom demokratickosti či nedemokratickosti toho-ktorého štátu. Problematika demokracie zaujíma prvé miesto medzi princípmi právneho štátu. V konečnom dôsledku sú kritériom na určenie štátneho režimu toho-ktorého štátu. Ústavné zakotvenie základných práv a slobôd vymedzuje jednak autonómne priestory jednotlivca chránené pred zásahmi štátnej moci, jednak možnosti jednotlivca podielať sa na správe verejných vecí(demokratický štát), úlohy štátu poskytovať jednotlivcovi určité plnenia(sociálny štát). Zmyslom štátu je totiž uľahčovať a nie komplikovať spolužitie jednotlivcov v spoločnosti.
Vznik inštitútu základných ľudských a občianských práv a slobôd v USA, Francúzku a Veľkej Británii
Inštitút základných občianských práv a slobôd vzniká v období buržoázných revolúcií. Ich ideovo-politickým základom boli teórie o “prirodzenom práve”, ktorých hlavnými predstaviteľmi boli francúzski myslitelia, najmä Voltaire, Diderot, Rousseau a Montesquieu. Teórie o“prirodzenom práve” hlásali predovšetkým slobodu a rovnosť človeka. Pritom predstavitelia týchto teórii hlásali aj heslo bratstva a heslo, že ľud je nosiťeľom moci v štáte.Teórie boli namierené proti triedno-politickej obmedzenosti feudálnej spoločnosti.
Feudalizmus znemožňovali buržoázii zúčastňovať sa na politickom a verejnom živote.
Preto musela buržoázia nastoliť nový spoločenský poriadok. Predstavitelia buržoázie v buržoáznych revolúciach vyzdvihli ako zástavu boja proti feudalizmu idey prirodzenoprávnych teórii v heslách o rovnosti, slobode a bratstve. Pod heslom rovnosti sa buržoázia usilovala predovšetkým odstrániť privilégiá a výsady šľachty a duchovenstva. Išlo tu vlastne o slobodu podnikania. Buržoázia pod heslom vláda ľudu hlásala, že jediným zdrojom štátnej moci je ľud. Deklarácia nezávislosti z roku 1776 vyhlasovala rovnosť všetkých ľudí, právo na život, slobodu a osobné šťastie, právo ľudu byť nositeľom politickej moci v štáte. Spomínané heslá sa podobne práv a slobôd dostali do Ústavy USA z roku 1787. 1791 bola do nej zahrnutá aj tzv. listina práv (Bill of Rights), ktorá obsahovala politické práva a osobné slobody občanov. Na európskom kontinente došlo k výhláseniu občianskych práv a slobôd prvý raz v buržoáznej Francúzkej revolúcii roku 1789, a to v Deklarácii práv človeka a občana.
Deklarácia obsahovala celkom 17 článkov. Prvý článok zakotvoval slobodu a rovnosť ľudí, druhý hovoril o zachovaní “prirodzených” a nescudziteľných práv človeka, tretí článok vyhlasoval suverenitu ľudu a posledný, sedemnásty článok zakotvoval právo sukromného vlastníctva. Deklarácia práv človeka a občana z roku 1789 sa stala súčasťou i prvej Ústavy Francúzkej republiky z roku 1791.
“Na rozvoj inštitúcie občianských práv a slobôd mala najväčší vplyv Declaration des Droit de l´homme et du citoyen z roku 1789”. (Karol Laco)
Magna Charta Libertatum 1215 v britskom práve ochraňovala obyčajové práva, aby nebolo zneužívané. Bez zákonného podkladu zadržaný žiaden slobodný muž, taktiež nesmel byť väznený ani prehliadaný a tiež pozbavený vlastníctva, nesmel byť popravený a tiež poslaný do vyhnanstva. Na Magnu Chartu Libertatum nadväzovala Petícia o právach z roku 1628. Ďalej nasledoval Habeas Corpus Act z roku 1679, ktorý obsahoval, že každý zadržaný musí byť od 3 do 20 dní podľa vzdialenosti predvedeny sudcovi. Ďalej to boli Deklarácia práv z roku 1689 obmedzila právomoc monarchu. Po tejto deklarácii treba uviesť Act of Settelement z roku 1701, ktorý zakotvoval nezávislosť sudcov. V tejto súvislosti treba zdôrazniť skutočnosť, že „ bezprostredná kontinuita týchto prameňov až k súčastnej uznávanej úprave ľudských práv však existuje iba vo Veľkej Británii“.
Vznik a vývoj inštitútu základných ľudských a občianskych práv a slobôd v RSFSR ZSSR
Októbrová revolúcia v Rusku z roku 1917 sa dotkla i inštitúcie základných ľudských a občianskych práv prostredníctvom októbrových dekrétov a prvou socialistickou ústavou na svete, Ústavou Ruskej Sovietskej Federatívnej Socialistickej Republiky. Medzi októbrové dekréty sa zaraďovali Deklarácie práv národov Ruska a taktiež Deklarácia práv pracujúceho a vykorisťovaného ľudu, V rámci októbrových dekrétov bol prijatý okrem iných i Dekrét o mieri, prvý raz fixoval nové princípy medzinárodných vzťahov a odsúdil vojnu ako prostriedok riešenia sporných otázok. Veľký vyznám mali najmä októbrové dekréty, zakotvujúce demokratické práva a slobody občanov. Taktiež boli prijaté dekréty, ktoré odstraňovali nerovnoprávne postavenia ženy a detí narodených mimo manželstva. Dekrétmi bol zavedený o osemhodinový pracovný čas, úplne sociálne zabezpečenia a poistenia v prípade choroby.
10.júla 1918 bola schválená prvá socialistická ústava na svete. Súčasťou tejto ústavy sa stala i Deklarácia práv pracujúceho a vykorisťovaného ľudu. Žiada sa poukázať, že Ústava RSFSR z roku 1918 zakotvovala právo človeka občana na život v mieri. Po vzniku Zväzu sovietskych socialistických republík bolo prijatá i Ústava ZSSR z roku 1924. Nezakotvovala však inštitúciu základných ľudských a občianskych práv. Dňa 5. decembra 1936 bola schválená nová Ústava ZSSR, ktorá zakotvovala rozsiahli katalóg základných ľudských a občianskych práv a slobôd. Táto ústava zakotvovala jedno z najvýznamnejších sociálno-ekonomických práv, a to právo na prácu a odpočinok po práci.
Vznik a vývoj inštitútu základných ľudských občianskych práv a slobôd v Česko-Slovensku
Prijatie Ústavy Česko-slovenskej dňa 29. februára 1920,čím sa začína vývoj inštitútu základných ľudských a občianskych práv a slobôd. Boli rozčlenené takto: Rovnosť § 106, Osobná a majetková sloboda, Daňová sloboda, Sloboda tlače, právo zhromažďovacie a spolkové, Petičné právo, Listinové tajomstvo, Sloboda učenia a svedomia, sloboda prejavu myšlienky, Manželstvo a rodina, Branná povinnosť, Práva a ochrana národnostných, náboženských a rasových menšín.
Ústava z roku 1920 platila až do roku 1948. Ústava Československej republiky z 9. mája 1948 inštitút základných ľudských a občianskych práv a slobôd zakotvovala v kapitole pod názvom: Práva s povinnosti občanov a to takto: Osobná sloboda, Domová sloboda, Listové tajomstvo, Majetková sloboda, Ochrana rodiny a mládeže, Právo na vzdelanie, Petičné právo, Sociálne práva. Pri Ústave ČSSR z 9 mája 1948 okrem iných práv a slobôd zakotvila významné sociálne práva občanov a to: právo na prácu a spravodlivú odmenu za vykonanú prácu ako pre mužov, tak aj pre ženy a taktiež i právo na odpočinok. Išlo o ústavné zakotvenie sociálnych práv v Česko- Slovensku po prvý raz. Ústava ČSR z 9. mája 1948 platila 12 rokov, t. j. do prijatia ČSSR z roku 1960.
Ústava ČSSR bola Národným zhromaždením prijatá dňa 11. júla 1960. Táto ústava zakotvila inštitút ľudských a občianskych práv a slobôd, platila až do zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky t.j. do 31. decembra 1992.Pri hodnotení ústavného zakotvenia inštitútu základných ľudských práv a slobôd v jednotlivých ústavách v Česko- Slovensku až do jeho zániku treba konštatovať, že každá z ústav priniesla niečo nové, čo do formy ale aj obsahu. Tieto základné ľudské a občianské práva a slobody boli garantované ústanoprávne, politicky a ekonomicky.
Listina základných práv a slobôd
Listina základných práv a slobôd, ktorá bola schválená Federálnym zhromaždením ČSFR, a to ústavným zákonom č. 23/1991Zb. z 9 januára 1991. Vychádza z medzinárodných dokumentov, najmä zo Všeobecnej deklarácie ľudských práv OSN, z Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, z Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a z dokumentov helsinského procesu KBSE.
Listina základných ľudských práv a slobôd skladá sa z dvoch časti. Prvá časť – Listina základných ľudských práv a slobôd, druhá časť- vlastný text , ktorý tvorí úvod a 6 hláv. Listina základných práv platí súbežne s ústavou. Vznik a vývoj ústavného inštitútu ľudských a občianskych práv a slobôd vychádza z prirodzeného práva a prirodzenoprávnych teórii a jeho základom sú individualizmus a liberalizmus. V socialistických štátoch vychádza z triedneho princípu, princípu sociálnej rovnosti, socialistického vlastníctva výrobných prostriedkov, vedúcej úlohy komunistickej strany. Súčasná koncepcia vychádza z prirodzeného práva a je premietnutá do pozitívneho práva – do ústav demokratických štátov.
Všeobecná charakteristika ľudských práv a základných slobôd
Ľudské práva a slobody sú pevne spojené so životom každého človeka. Každý sa s nimi rodí aj umiera. Dokonca je oprávnený požadovať od štátu, aby mu zabezpečil potrebnú ochranu na ich nerušené využívanie. Korene a pôvod ľudských práv sa spájajú s ľudskou dôstojnosťou a vyjadrujú úctu k ľudskej bytosti, sú založené na rešpektovaní dôstojnosti ľudskej bytosti, života, slobody a majetku. dnešný katalóg ľudských práv sa koncipoval od Magna Chrata Libertatum, Habes Corpus Act, Deklarácia práv človeka a občana.....medzinárodné dohovory. Súčasná koncepcia považuje za základné ľudské práva a slobody tie ľudské práva a slobody, ktoré sú zakotvené v medzinárodných dohovoroch. Súhrn práv a slobôd v týchto dokumentoch tvorí medzinárodný štandard. Obsah ľudských práv je určovaný charakterom štátnej organizácie spoločnosti a stupňom demokracie v danom štáte.
Kvalita demokracie sa predovšetkým hodnotí podľa toho, ako sa v praxi rešpektujú garantované ľudské práva a slobody. Základom ochrany ľudských práv každého občana je vnútroštátne právo a medzinárodné inštitúcie.
Občianske a politické práva
Ľudské práva a slobody upravené v medzinárodných dokumentoch vytvárajú medzinárodný štandard= katalóg ľudských práv a slobôd. Katalóg ľudských práva a slobôd sa všeobecne delí na generácie ľudských práv: 1. občianske a politické práva 2. hospodárske, sociálne a kultúrne práva 3. právo na rozvoj, právo na prírodné zdroje na solidaritu
1. GENERÁCIA – právo na život, osobnú slobodu, rovnosť pred zákonom, procesné záruky, nedotknuteľnosť obydlia, ochrana listového tajomstva, právo na štátne občianstvo, účasť na správe verejných vecí, volebné právo
Mechanizmy ochrany ľudských práv na Slovensku
Ochranu ľudských práv zabezpečuje sústava prostriedkov, ktoré majú rôzny charakter. Patrí k nim vnútroštátne a medzinárodne prostriedky, priame a nepriame prostriedky, právne, mimoprávne. Ľudské práva a predovšetkým ich kodifikácia sa na Slovensku dostali do popredia po novembri 1989. Cesta Slovenska k integrácií do rodiny demokratických štátov viedla cez prijatie ústavného zákona 1991, ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd. Prijatím ústavy 1992 sa ľudským právam dostalo ústavnoprávne zakotvenie – základné práva a slobody tvoria druhú hlavu ústavy. Obsahovo sú takmer totožne s právami zakotvenými v Listine. SR má vytvorené ústavnoprávne generácie na realizáciu a dodržiavanie ľudských práv a základných slobôd a mechanizmus na ich zabezpečenie a ochranu
Štruktúra kontrolných a ochranných mechanizmus
Tri úrovne mechanizmov ochrany ĽP:
1. mechanizmu univerzálneho systému
2. mechanizmy európskeho regionálneho systému ochrany ĽP
3. vnútroštátne mechanizmy ochrany ĽP
Mechanizmy univerzálneho systému
Všeobecná deklarácia ĽP – OSN 1948. ochranný mechanizmus má základ v Charte OSN a v Komisii OSN pre ľudské práva a zahrňuje univerzálny systém ochrany ĽP. Zatiaľ čo Všeobecná deklarácia ĽP mala programový charakter, nestanovila štátom záväzky, vyhlásila všeobecné princípy medzinárodného štandardu ĽP. Pakty OSN – Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach, - Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach. Z hľadiska vytvorenia kontrolných mechanizmov je významnejší Medzinárodný pakt o občianskych a politických práva a Opčný protokol k nemu.
Mechanizmy európskeho regionálneho systému ochrany ĽP
Zároveň s univerzálnym systémom ochrany ĽP sa vyvíjal aj EU regionálny systém ochrany ĽP. Jeho základ položili EU štáty prijatím Európskeho dohovoru o ochrane ĽP a základných slobôd v Rade Európy. Európsky dohovor s 11 dodatkovými protokolmi a Európskou sociálnou chartou a tvorí v súčasnosti EU chartu ĽP. Spolu s ďalšími EU dohovormi tvoria regionálny systém ochrany ĽP.
EU súd pre ĽP = stály súdny orgán. Výbor ministrov Rady Eu stratil právomoc rozhodovať o porušení ĽP a od 1998 dohliada len na výkon rozsudkov Eu súdu pre ĽP.
Vnútroštátne mechanizmy ochrany ĽP
Pre vnútroštátnu ochranu ĽP je rozhodujúca existencia právneho štátu a uplatňovanie princípov demokratickej spoločnosti. Základné práva a slobody občanov Slovenskej republiky sú vymedzené v ústave, ktorá je od 1.9.1992 základným zákonom.
Najdôležitejšou garanciou ochrany je existencia sústavy vnútroštátnych inštitúcií – orgánov ochrany práva a vedomosť občanov, akým spôsobom môžu svoje porušené ľudské právo napraviť. Od 2002 sa na ochrane podieľa aj inštitút Verejného ochrancu práv – ombudsman zriadený čl. 151a ústavy SR. Je nezávislý orgán, ktorý sa spôsobom ustanoveným zákonom podieľa na ochrane základných práv a slobôd FO, PO
Ústava SR určuje obsah i hranice štátnej moci a poskytuje záruky existencie a ochrany ĽP. Základom ochrany ĽP konkrétneho jedinca občana je vnútroštátne právo, medzinárodné inštitúcie s ich procedúrami prichádzajú do úvahy spravidla následne. Medzi princípy právneho štátu sa spravidla zaraďujú záruky základných práv a slobôd občanov. legitimita a legalita, zvrchovanosť ústavy, zákony, právna istota. K základným ústavným právam patria: - zásada, že základné ĽP môžu byť obmedzené len zákonom.
zásada že tieto zákony schvaľuje volený parlament
zásada že v trestnom konaní neplatí retroaktivita
zásada , že súdna moc je nezávislá
Prameňom základných práv a slobôd môžu byť:
- právne predpisy prijaté v česko-slovenskom štáte, ak spĺňajú podmienky
- medzinárodné zmluvy pokiaľ spĺňajú podmienky
- ak to ústava určuje aj zákony SR
Teritoriálna pôsobnosť ústavy SR
Základné práva a slobody sa zaručujú na území SR všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk. Termín územie SR stotožnil s jurisdikciou SR. Teritoriálna pôsobnosť ochrany základných práv slobôd sa neobmedzuje len na územnú pôsobnosť ale zahŕňa myšlienku jurisdikcie štátu → všade tam kde konanie štátnych orgánov a inštitúcií zakladá zodpovednosť štátu.
Subjekty práv a slobôd podľa ústavy
PO sa nezaručujú všetky práva a slobody, ktoré sa priznávajú FO → zaručuje sa im iba časť základných práv a slobôd. PO sú združenia FO alebo PO, účelové združenia majetku, jednotky územnej samosprávy.
Ústava uvúdza termín PO výslovne v úprave práva vlastniť majetok, postavenie PO sa upravuje v čl. 24 a 29 ústavy. Niektoré práva a slobody sa priznávajú iba štátnym občanom. Osobám ktoré sú štátnymi občanmi sa zaručuje napr.: - každý občan má právo na slobodný vstup na územie SR, občana nemožno nútiť aby opustil vlasť, nemožno občana ani vyhostiť, obrana SR je povinnosťou a vecou cti občanov, občania majú právo na prácu, občania majú právo na zabezpečenie v starobe.... cudzinci požívajú v SR základné ľudské práva a slobody zaručené touto ústavou ak nie sú vyslovene priznané iba občanom. Niektoré práva a ich ochrana sú zase priznané iba cudzincom – právo na azyl, cudzinca možno vyhostiť iba v prípadoch ustanovených zákonom; základné práva a slobody sa zaručujú za rozdielnych podmienok FO a PO, ako a občanom a cudzincom. Ústava v niektorých prípadoch obmedzuje určité práva občanom vykonávajúcim určité povolanie ( sudcom, prokurátorom...). všetky práva sa priznávajú jedincom rovnakou mierov: Ľudia sú si slobodní a rovní v dôstojnosti a v právach....
Obmedzenie základných práv a slobôd podľa ústavy SR
Takéto obmedzenie je v záujme zabezpečenia právnej istoty pred nebezpečím, ktoré by mohla priniesť absolútna sloboda a anarchia. Práva a slobody sa podľa ústavy priznávajú troma spôsobmi:
1. právo alebo sloboda sa priznáva bez možnosti zúžiť právo alebo slobodu zákonom- ústava vyslovene nedovoľuje toto právo obmedziť ( každý má spôsobilosť na práva, každý má právo na život, nikoho nemožno mučiť ani ho podrobiť neľudskému zaobchádzaniu...)
2. ústava dovoľuje obmedziť právo zákonom vo výnimočných prípadoch ( osobná sloboda sa zaručuje, nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená, obydlie je nedotknuteľné, každý má právo vlastniť majetok, sloboda pohybu a pobytu sa zaručuje..)
3. právo alebo sloboda sa zaručuje ústavou len v rozsahu, ktorý vymedzí zákon ( občania majú právo na prácu, právo na štrajk sa zaručuje, manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona, každý má právo na vzdelanie, každý má právo na priaznivé životné prostredie...)
Štrajk = čiastočné alebo úplne prerušenie práce zamestnancami, ústava ho garantuje ako prostriedok pracovného nátlaku.
Politické práva sú prejavom dosiahnutého stupňa demokracie v štáte. Podľa tretieho oddielu druhej hlavy ústavy: - sloboda prejavu, právo na informácie, petičné právo, právo pokojne sa zhromažďovať, právo slobodne sa združovať, právo zúčastňovať sa na správe verejných vecí, ochrana slobodnej súťaže politických síl, právo na odpor, cenzúra sa zakazuje...)
Všeobecná deklarácia ľudských práv a pred ňou aj iné dokumenty (napr. americká listina slobôd) zakotvili interpretačné pravidlo, že výkon žiadneho práva alebo slobody sa nemôže uskutočňovať na úkor iného práva alebo slobody. Benjamin Franklin: moja sloboda rozhadzovať sa rukami sa končí tam, kde sa začína nos môjho blížneho.
Práva národnostných menšín
SR uskutočňuje národnostnú politiku voči svojím národnostným menšinám v 3 rovinách: ústavnoprávnej, v kultúrnej a školskej – vzdelávacej rovine. V SR žije okrem väčšinového slovenského národa i viacero národnostných menšín etnických skupín. Podľa posledného sčítania obyvateľstva z 2001 žije na Slovensku 5,4 milióna. SR patrí k viacnárodnostným štátom v Eu. Súčasná legislatívna úprava postavenia národnostných menšín v SR čerpá z obdobia česko-slovenskej federácie, keď bol prijatý ústavný zákon a postavení národností v československej socialistickej republike . Priaznivejšie podmienky na SR boli vytvorené až po novembri 1989, najme po januári 1993.
Ústava zaručuje práva pre príslušníkov národnostných menšín a etnických skupín individuálne práva. Výkon týchto práv však nesmie viesť k ohrozovaniu zvrchovanosti a územnej celistvosti.
Výbor ministrov Rady EU 1994 – Rámcový protokol o postavení národnostných menšín
Rada vlády SR pre národnosti- poradný orgán vlády
1999 – NRSR schválila vládny návrh zákona o používaní jazykov národnostných menšín,
( občania SR patriaci k národnostnej menšine majú právo používať okrem štátneho jazyka aj svoj materinský jazyk, Orgán verejnej správy a jeho zamestnanci sú povinný používať v úradnom styku štátny jazyk a môžu používať aj jazyk menšiny, ale nie sú povinný ovládať jazyk menšiny.
Vláda SR ako najvyšší orgán výkonnej moci si zriadila Radu vlády pre národnosti.
Medzinárodná univerzálna ochrana ľudských práv
Idea medzinárodnej ochrany ĽP dozrela počas druhej svetovej vojny a tesne po nej sa začala realizovať. Vznikom OSN, prijatím jej charty a prijatím Všeobecnej deklarácie ĽP nadobudla ochrana ĽP medzinárodný univerzálny charakter. 1. ochrana ĽP na území e ĽP a štátu patrí k základným úlohám štátu a jeho právneho systému. 2. rešpektovanie ĽP a základných slobôd je princípom medzinárodného práva
Po vyčerpaní vnútroštátnych prostriedkov na ochranu sa jednotlivec môže oprieť o medzinárodný univerzálny regionálny systém ochrany.
Organizácia spojených národov a Charta OSN
1944 delegácie Číny, ZSSR, USA, VB vypracovali projekt Deklarácie základných práv človeka. Valné zhromaždenie OSN ako jeden z hlavných orgánov, ktorý má oprávnenie vypracúvať štúdie a odporúčania o ľudských právach. Široké kompetencie má Hospodárska a sociálna rada OSN, jej úloha: „ všeobecné rešpektovanie ľudských práv a základných slobôd bez diskriminácie na základe rasy, pohlavia, jazyka a náboženstva. Na ochranu ĽP využíva rada aj právo vytvárať pomocné orgány v odbore svojej pôsobnosti (komisie, výbore, skupiny)
Všeobecná deklarácia ĽP
OSN prijala na II. Valnom zhromaždení v Paríži Všeobecnú deklaráciu ĽP. Význam tohto dokumentu spočíva v tom že nejde iba o kompendium minimálnych cieľov v oblasti ĽP ,ale o stanovenie cieľových štandardov.
Človek nesmie byť zotročený, nesmie byť mučený a neslobodno ho trestať neľudským alebo človeka degradujúcim spôsobom, právo na azyl právo na národnosť
Každému človeku garantuje ekonomické, sociálne a kultúrne práva nevyhnutné na zachovanie ľudskej dôstojnosti a slobodný rozvoj jednotlivca.
Určuje aj limity uplatňovania občianskych práv ( právo na sociálne zabezpečenie, odpočinok a rekreáciu, na životný štandard)
Záverečné články Všeobecnej deklarácie sa odzrkadľujú základné myšlienky učenia Rousseau-a a má programový charakter.
Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach
Medzinárodný pakt o občianskych a politických práv je na rozdiel od Všeobecnej deklarácie ĽP, medzinárodnou zmluvou – zakotvuje dodržiavanie ľudských práv ako právnu povinnosť. Rozdiel začína právom na sebaurčenie. Právo na sebaurčenie sa však interpretuje už ako kolektívne právo a patrí všetkým národom.
Štát musí prijať opatrenia, aby práva uznané paktom boli aj účinne priznané.
(princíp rovnosti muža a ženy, právo na život, zákaz mučenia a neľudského zaobchádzania, právo na slobodu, sloboda pohybu a voľby miesta pobytu)
V porovnaní s deklaráciou sú práva v Pakte o občianskych a politických koncipované širšie. Práva a slobody sú vymedzené detailnejšie a obsahujú aj také práva a slobody, ktoré Všeobecná deklarácia ĽP neuvádza. Pakt neobsahuje právo na vlastníctvo a detailnejšie vymedzuje politické práva. Široko je rozpracované právo na riadne súdne konanie, kde sa zaručuje prezumpcia neviny, právo na obhajobu, odvolacie právo, právo na odškodnenie za nesprávne súdne rozhodnutie.
Regionálny európsky systém ochrany ĽP
Rada EU
tvorcom osobitnej EU úpravy mechanizmu na ochranu ĽP a základných slobôd bolo definovať základné ĽP a slobody tak zreteľne, aby nevznikali pochybnosti o ich význame a záväznosti. Podľa Štatútu Rady Eu : každý štát Rady EU musí uznať zásady právneho štátu a zaručiť všetkým osobám, dodržiavania ĽP a základných slobôd a zaväzuje spolupracovať na uskutočnení cieľov Rady EU.
Rada EU bola založená 1949 v Londýne, keď 10 štátov podpísalo jej štatút. Podmienkou prijatia je splnenie požiadaviek podľa štatútu ( zabezpečenie dodržiavanie ĽP). Počet členov v súčasnosti je 43, má tri pracovné orgány: Výbor ministrov, parlamentné zhromaždenie, Kongres miestnych a regionálnych samospráv. Sídlom je palác EU v Štrasburgu. Výkonným orgánom je generálny sekretariát – na čele generálny tajomník, volený Parlamentným zhromaždením na 5 rokov. Vlajku Rady EU prijatú v 1955 tvorí 12 zlatých hviezd v kruhu na modrom pozadí. Hviezdy symbolizujú jednotu EU národov. Ich počet sa nemení lebo 12 symbolizuje plnosť a dokonalosť. ( prevzala ju aj EU únia). EU hymnou je Óda na radosť z Beethovenovej 9 symfónie. Oficiálny jazyk je a francúzština.
EU dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd
prijatý 1950 v Ríme a môžeme ho považovať za kľúčový úspech Rady EU a európskej diplomacie. Dohovor bol prvým medzinárodným dokumentom o ĽP usilujúci sa o ochranu širokého okruhu občianskych a politických práv. . obsahuje preambulu a 3 hlavy.
Upravuje územnú a personálnu platnosť dohovoru pre každého ( každý= FO aj PO bez ohľadu na štátnu príslušnosť)
Právo na život, zákaz mučenia, právo na slobodu, zákaz otroctva, právo na riadne súdne konanie, sloboda myslenia, sloboda pokojného zhromažďovania, sloboda prejavu, právo uzavretia manželstva...
EU súd pre ľudské práva má stálu funkciu
Dohovor nadobudol platnosť po uložení 10 ratifikačných listín. Pre každý štát ktorý nadobudol platnosť uložením ratifikačnej listiny. . zmluvná strana môže vypovedať dohodu a po uplynutí 5 rokov odo dňa, keď sa stala zmluvnou stranou a po 6 mesiacoch od odoslania oznámenia o vypovedaní dohovoru generálnemu tajomníkovi Rady EU. Toto oznámenie však nezbavuje členský štát záväzkov vyplývajúcich z dohovoru)
Neobsahuje hospodárske a sociálne práva , ktoré sú predmetom úpravy EU sociálnej charty
SR bola prijatá do Rady EU dva krát, 1991 ako ČSFR 1993 ako SR
EU súd pre ľudské práva
pôsobí ako stály orgán pri Rade EU, sídli v Štrasburgu. Počet členov súdu je rovnaký ako počet členských štátov Rady EU – za každú zmluvnú stranu môže pracovať iba jeden sudca, pričom sudcovia zasadajú ako súkromné osoby
sudcov volí parlamentné zhromaždenia Rady EU na 6 rokov a sú voliteľný znova, funkčné obdobia sa končí po dosiahnutí 70.
Sudcu možno odvolať z funkcie len vtedy, ak ostatní sudcovia rozhodnú 2/3 väčšinou že prestal spĺňať požadované podmienky:
Sudcovia musia mať vysoké morálne vlastnosti a spĺňať podmienky požadované pre výkon vysokých sudcovských funkcií. Novými funkciami súdneho orgánu sú právni tajomníci. Štruktúra súdu: - výbory, komory a veľká komora. Výbory tvoria 3 sudcovia, komory majú 7 sudcov a veľká komora má 17 sudcov. Vo veľkej komore zasadajú predseda súdu, podpredsedovia, predsedovia komôr a iní sudcovia
Konanie: EU súd pre ľudské práva rozhoduje o všetkých prípadoch, dotýkajúcich sa výkladu a vykonávania dohovoru a jeho protokolov, aj o sporných otázkach týkajúcich sa právomoci súdu, rozhoduje individuálne sťažnosti, ktoré môže predložiť FO, mimovládna organizácia, alebo skupina osôb.
Konanie o individuálnej sťažnosti: začína sa ak podá sťažnosť FO, mimovládna organizácia, alebo skupina osôb. Sťažnosťou sa zaoberá najskôr 3-členný výbor ( môže vyhlásiť sťažnosť za neprijateľnú alebo vyčiarknuť zo zoznamu už prijatú sťažnosť ) toto rozhodnutie výboru je konečné. Ak nevyhlási postupuje sťažnosť 7 komore, ktorá sa vyjadruje k prijateľnosti a potom rozhoduje vo veci samej. Ak komora vyhlási sťažnosť za prijatú: a) posúdi prípad spolu so zástupcami strán a ak je to potrebné , uskutoční aj vyšetrovanie
b) dá sa k zúčastneným stranám s cieľom dosiahnuť zmierlivé urovnanie veci. Ak zmierlivé urovnanie vecí, súd svojím rozhodnutím vyčiarkne vec zo zoznamu prejednávaných vecí . ak nedôjde k zmierlivému urovnaniu , rozhoduje komora v ústnom konaní pre súdom. Komora rozhodne a rozsudok je konečný. Konečný rozsudok sa publikuje. Ak niektorá strana požiada o postúpenie veci veľkej komore , o prijatí tejto žiadosti rozhoduje porota 5 sudcov. Na výkon konečného rozsudku dozerá Výbor ministrov
Podmienky prijatie individuálnej sťažnosti: sťažnosť nesie byť anonymná, musia byť vyčerpané všetky vnútroštátne prostriedky nápravy, musí sa podať do 6 mesiacov od konečného rozhodnutia vnútroštátneho orgánu, nesmie byť zjavne nepodložená
Európska únia
Založenie prvého integračného zoskupenia na EU kontinente prebiehalo za veľmi zložitých okolnosti. Utvorili sa tri separačné zoskupenia na základe osobitných zmlúv: EHS 1957, EU spoločenstvo pre uhlie a oceľ 1951, EU spoločenstvo pre jadrovú energiu 1957. zmluvy o založení týchto spoločenstiev neobsahovali ustanovenia o ochrane ĽP pretože v tejto oblasti pôsobila v čase ich vzniku už Rada EU 1965 → dohoda o zlúčení hlavných rozhodovacích orgánov všetkých troch, od roku 1967 sa začal používať súhrnný názov EU spoločenstvo. 1991 v Holandskom Maastrichte bolo podpísanie Zmluvy o EU únií. Zmluva predstavuje komplexný celok, ktorý zahŕňa Zmluvu o hospodárskej a menovej únií na jednej strane a Zmluva o politickej únií na druhej strane. Hlavným cieľom je posilnenie ekonomickej a sociálnej súdržnosti členov. Počet členov v súčasnosti 25. Maastrichtská zmluva vstúpila do platnosti 1993. Orgány EU únie:
a) Rada ministrov EU: hlavný rozhodovací a normotvorný orgán. Skladá sa z ministrov členských štátov. Pracovné zloženie Rady ministrov sa mení podľa toho, čo je na programe rokovania
b) EU rada: = schôdzka najvyšších predstaviteľov štátov a vlád členských štátov EU únie. Posudzujú sa tu kľúčové problémy, prezentujú sa dôležité politické iniciatívy, ktoré potom realizuje Rada ministrov EU a EU komisia
c) EU komisia: iníciatívny, výkonný, a správny orgán. Jej členov menujú vlády členský krajín EU ma 4 ročné obdobie. Pri svojej činnosti vychádzajú zo záujmov EU únie ako celku. EU komisia sídli v Bruseli.
d) EU parlament: poslanci sú volení každých 5 rokov priamo vo všeobecných voľbách v jednotlivých členských štátoch EU únie. Zasadnutie pripravuje 19 výborov. Parlament sa stretáva v Štrasburgu, Bruseli, výbory v Bruseli. K zásadám európskeho systému ochrany ĽP sa prihlásili členské štáty aj v spoločnej deklarácii proti rasizmu a xenofóbii 1986, v Deklarácií EU parlamentu o základných právach a slobody zakotvuje rešpektovať základné práva. Najvýznamnejším dokumentom, vymedzujúcim základné práva občanov EU únie je charta základných práv EU únie Chartu slávnostne vyhlásili EU parlament, EU rada, EU komisia v Nice 2000. prioritným súdnym orgánom ktorý garantuje ochranu základných ľudských práv a slobôd občanom EU únie, je EU súdny dvor, ktorý postupuje na základe komparatívneho hodnotenia. EU súdny dvor sa považuje za strážcu rešpektovania všeobecných princípov práva, na ktorých sa zakladá právo únie.
Európsky ombudsman – menovaný Maastrichtskou zmluvou. Je osobou, ktorá príma sťažnosti v akejkoľvek veci patriacej do oblasti únie.
Charta základných práv EU únie
Vyhlásením a prijatím Charty základných práv bolo o práva EU únie zahrnutý písaný katalóg základných ĽP. Charta garantuje všetkým občanom EU únie občianské, politické, sociálne, hospodárske a kultúrne práva. Obsahuje preambulu a 7 kapitol (Dôstojnosť- ľudská dôstojnosť, právo na život. Slobody- právo na slobodu a bezpečnosť, ochrana osobných údajov, sloboda myslenia. Rovnosť- rovnosť pred zákonom, zákaz diskriminácie, práva dieťaťa. Solidarita- sociálne práva, ochrana spotrebiteľov. Práva občanov- politické a občianské práva, právo voliť, petičné právo, sloboda pohybu a voľby bydliska. Súdnictvo- prezumpcia neviny, právo na obhajobu, práva súvisiace so súdnou ochranou práv a slobôd. Všeobecné ustanovenia)
Konferencia o bezpečnosti a spolupráci v EU (KBSE)
Novú dimenziu nabrala problematika dodržiavania ĽP po podpísaní Záverečného aktu Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v EU na ustanovujúcej schôdzi v Helsinkách 1975.
Princípy Helsinského 10-tora: - zvrchovaná rovnosť, - zdržiavanie sa hrozby, - neporušiteľnosť hraníc, - mierové usporiadanie sporov, - nezasahovania do vnútorných záležitosti, - rešpektovanie ĽP a základných slobôd, - rovnoprávnosť a sebaurčenie národov, - spolupráca medzi národmi
Obsah ľudskej dimenzie KBSE upravili v dokumente summitu KBSE v Helsinkách medzníkom v helsinskom procese. Jeho výsledkom bolo posilnenie Úradu pre demokratické inštitúcie a ĽP a utvorenie a utvorenie funkcie Vysokého komisára KBSE pre otázky národnostných menšín.
1990 schôdza KBSE v Paríži na ktorej bola prijatá PARÍŽSKA CHARTA PRE NOVÚ EURÓPU – otvára nové obdobie, v ktorom sú vzťahy medzi štátmi založené na vzájomnej úcte a spolupráci. ĽP sa v CHARTE uznávajú z prvotné. CHARTA zriadila Radu zloženú z ministrov zahraničných vecí, Výbor vysokých splnomocnencov – Sekretariát KBSE so sídlom v Prahe, Úrad pre slobodné voľby so sídlom vo Waršave
Od roku 199ľ sa začal postupný proces premeny KBSE na medzinárodnú organizáciu tretej generácie, ktorý bol zavŕšený 1995 vytvorením Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v EU (OBSE) → Helsinský proces sa tým mení na medzinárodnú regionálnu medzivládnu organizáciu.
Orgány ochrany práva
Medzi orgány ochrany práva zaraďujeme tie orgány ktoré vychádzajú z princípov právneho štátu a teórie deľby moci. Orgán ochrany práva môžeme rozdeliť podľa prostriedkov ochrany práva
a) orgány preventívne
b) orgány represívne
Podľa používania prostriedkov a samotnej činnosti môžeme deliť
a) kontrolné orgány ochrany práva
b) rozhodovacie orgány ochrany práva
c) orgány právnych služieb a právnej pomoci
d) vykonávacie orgány ochrany práva
Kontrolné orgány
Vo svojej činnosti používajú predovšetkým preventívne prostriedky. Patria tu Policajný zbor, prokuratúra, najvyšší kontrolný úrad
Rozhodovacie orgány ochrany práva
Ide o orgány ktoré vlastne aplikujú právo. Majú nezastupiteľné miesto v systéme ochrany práva. Ide o orgány súdnictvo, ktoré môžeme rozdeliť na – všeobecné súdy – vojenské súdy – špeciálny súd – ústavný súd . súdy sú osobitné štátne orgány, ktoré spôsobom prejednávania, rozhodujú trestné a občianske veci na základe zákona a právneho vedomia sudcov, vynášajú rozsudky menom republiky
Orgány právnych služieb a právnej pomoci
Medzi orgány ochrany práva zaraďujeme aj orgány právnych služieb a právnej pomoci ako doplňujúce orgány. Delíme ich na
a) orgány poskytujúce právne služby - kde zaraďujeme najmä
1. osvedčovanie právnych skutočnosti
2. spisovanie a vydávanie listín o právnych úkonoch
3. služby, spojené s dedičstvom vrátane úschov
b) orgány poskytujúce právnu pomoc
1. notárstvo
2. advokácia
Mimosúdne rozhodovacie orgány
Ide o rozhodcovské orgány ktoré majú rozhodnúť právny spor mimosúdnou cestou. Rozhodcovské konanie je rýchlejšie a menej formálne ako súdne konanie.
Vykonávacie orgány ochrany práva
Patria tu exekučné orgány a Zbor väzenskej aj justičnej stráže. V SR existujú dva systémy výkonu súdnych rozhodnutí a to výkon rozhodnutia, ktorý sa uskutočňuje podľa občianskosúdneho poriadku. Výkon rozhodnutia vykonaním exekúcie.
Verejný ochranca práv v SR
Historické korene siahajú už ku švédskemu kráľovi Karolovi XII. Od roku 2002 má inštitút ombudsmana aj SR, ktorý je volený na 5 rokov. Okrem tradičného ombudsmana 1. ombudsman pre hospodársku súťaž 2.ombudsman obhajujúci záujmy spotrebiteľov 3. ombudsman pre kontrolu dodržiavania rovnoprávnosti medzi ženami a mužmi 4.ombudsman pre dodržiavanie rovnosti medzi rasami, etnikami. Ombudsman je všeobecne uznávaný ako symbol a črta demokratických režimov. Verejný ochranca práv zakotvila ho veľká novela ústavy 2001. verejného ochrancu práv volí Národná rada na 5 rokov. Za verejného ochrancu – občan ktorý je voliteľný za poslanca NRSR a v deň volieb dosiahol 35. NRSR ho môže odvolať len v jednom prípade a to vtedy ak mu zdravotný stav dlhodobo najmenej počas 3 mesiacov nedovoľuje riadne vykonávať povinnosti vyplývajúce z jeho funkcie. Pri tejto ústavnej inštitúcií sa žiada poukázať na skutočnosť, že v ČSR ale aj v slovenskom ústavnom systéme do 2002 neexistovala SR – právny štát SR je zvrchovaný, demokratický a právny štát. neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo. Právny štát na jednej strane vyslovuje požiadavku, aby vláda bola vládou práva, a nie vládou ľudí a na druhej strane však tiež vyjadruje, že nie moc vytvára právo ale právo vymedzuje hranice moci. Ide o zákonnosť realizácie štátnej moci. Ak má štát byť právnym štátom, musí byť presne právne definovaný. Ústava SR spĺňa kritéria právneho štátu. Dôkazom toho je že v druhej hlave sú zakotvené základné práva a slobody. Medze základných práv a slobôd nemožno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom. Ďalej ústava SR fixuje princíp – nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo čo zákon neukladá. Orgány ochrany práva taktiež pomáhajú budovať právny štát.